Locher, Paul John (1941) Americký psychológ a estetik. Skúma tvorivé procesy v umení s pomocou psychologických experimentov. Hlavné estetické diela – New directions in aesthetics, creativity, and the arts (s C. Martindalom, L. Dorfmanom a D. Leontievom, 2007, Nové smery v estetike, tvorivosti a umeniach), Evolutionary and neurocognitive approaches to the arts (s C. Martindalom a V. M. Petrovom, 2007, Evolučné a neurokognitívne prístupy k umeniam).
Lombroso, Cesare (1835-1909) Taliansky psychiater, lekár a kriminalista. Presadzoval teóriu, že základom génia (aj umeleckého génia) je vrodená psychická choroba. Ovplyvnil všeobecné povedomie o blízkosti geniality a šialenstva, umelcov a psychicky chorých. Hlavné dielo s estetickými myšlienkami – L´Uomo di genio (1888, Geniálny človek).
Longinos (Pseudo-Longinos, Dionýzios Longinos) Neznámy autor uvádzaný najčastejšie pod menom Longinos. (asi 1. st.). Systematicky spracoval kategóriu vznešeného cez analýzu rôznych jazykových štýlov. Dielo – Peri hypsous (asi 1. st., O vznešenom).
Losev, Alexej Fjodorovič (1893-1988) Ruský estetik. Venoval sa antickej estetike a systému estetických kategórií. Hlavné diela – Muzyka kak predmet logiki (1927, Hudba ako predmet logiky), Antičnaja muzikaľnaja estetika (1960, Antická hudobná estetika), Istoria antičnoj estetiki 1-8 (1963-1988, Dejiny antickej estetiky 1-6), Problema simvola i realističeskoje iskusstvo (1976, Probléma symbolu a realistické umenie), Estetika vozroždenija (1978, Estetika renesancie), Istorija estetičeskich kategorij (s V. P. Šestakovom, 1965, Dejiny estetických kategórií).
Losskij, Nikolaj Onufrijevič (1870-1965) Ruský filozof. Estetické dielo – Mir kak osuščestvlenije krasoty. Osnovy estetiki. (1947, Svet ako uskutočnenie krásy. Základy estetiky).
Lotman, Jurij Michajlovič (1922-1993) Estónsky teoretik a historik literatúry, filmu a kultúry, semiotik, estetik. Rozvíjal semiotickú analýzu umeleckého diela, využíval interdisciplinárne súvislosti, budoval semiotiku kultúry. Kultúra je špecifická tým, že generuje zmysel, čiže neopakuje, ale vytvára originálne diela. Dielo sa nevyčerpáva textom, ale je to vzťah textu a celej kultúry. Priniesol termín –> sekundárny modelujúci systém. Lekcii po strukturaľnoj poetike (1964, Prednášky zo štrukturálnej poetiky), Struktura chudožestvennogo teksta (1970, Štruktúra umeleckého textu), Staťji po tipologii kuľturi (1970, State o typológii kultúry), Analiz poetičeskogo teksta (1974, Analýza poetického textu), Semiotika kino i problemy kinoestetiki (1973, Semiotika filmu a problémy filmovej estetiky), Kuľtura i vzryv (1992, Kultúra a výbuch), Universe of mind: A semiotic theory of culture (1990, Svet mysle: Semiotická teória kultúry),Vnutri mysľjaščich mirov. Čelovek – tekst – semiosfera – istorija (1996, Vnútri myslenia. Človek – text – semiosféra – história).
Lotze, Rudolf Herman (1817-1881) Nemecký lekár, psychológ a estetik. Rozvíjal termín vcítenie, ktoré chápal ako premietanie našej fantázie do vecí. Hlavné estetické diela – Geschichte der Aesthetik in Deutschland (1864, Dejiny estetiky v Nemecku), Grunzüge der Aesthetik (1888, Základy estetiky).
Lu, Či (261-303) Čínsky básnik a estetik. Venoval sa procesom umeleckej tvorby, rozlišujúc jej hlavné fázy, ako aj fungovaniu umeleckej inšpirácie. Umenie, ktoré vyviera z inšpirácie, imaginácie a meditácie, je spôsobom hľadania pravdy. Hlavné dielo – Wen fu (302, Epická báseň o literatúre).
Lukács, György (1885-1971) Maďarsko-nemecký estetik, filozof a politik. Venoval sa teórii románu, dejinám estetiky a budoval systematický estetický systém. Umenie odráža realitu, avšak Lukács zdôrazňuje fiktívnosť umenia oproti vede. Každý umelecký druh sa vyjadruje prostredníctvom svojho –> homogénneho média. Hľadá špecifickú oblasť estetických kvalít, ktorú vymedzuje pomocou centrálnej kategórie –> zvláštne. Poetický jazyk lokalizuje do –> signálnej sústavy 1´. Hlavné estetické diela – A lélek és formák (1910, Duša a forma), Die Theorie des Romans (1916, Teória románu), Essays über Realismus (1948, Eseje o realizme), Adalékok as estétika történetéhez (1953, Príspevky k dejinám estetiky), Der historische Roman (1955, Historický román), Das Besondere als zentrale Kategorie der Ästhetik (1956, Zvláštne ako centrálna estetická kategória), Die Eigenart des Ästhetischen (1963, Špecifikum estetična).
lumen –> jas
Lunačarskij, Anatolij Vasiljevič (1875-1933) Ruský politik a estetik. Hľadal špecifiká estetiky, ktorú považoval za vedu o bezprostrednom afekcionálnom hodnotení. Krásu spájal s príjemným, rytmickým a s tým, čo zvyšuje energiu v človeku. Písal o vzťahoch umenia a revolúcie. Hlavné estetické diela – Osnovy pozitivnoj estetiki (1904, Základy pozitívnej estetiky), Desjatiletije revoľucii i kuľtury (1927, Desaťročie revolúcie a kultúry), Iskusstvo kak vid čelovečeskogo povedenija (1931, Umenie ako druh ľudského správania), O plane i charaktere iskusstvovedčeskich issledovanij (1929, O pláne a charaktere umenovedných skúmaní).
Lyotard, Jean-François (1907-1998) Francúzsky filozof. Analyzoval umenie v moderne a v postmodernej situácii. Podľa neho moderné umenie presunulo dôraz z krásy na vznešeno, ktoré nemá povznášať, ale intenzifikuje emocionalitu. Umenie nenapodobuje skutočnosť, ale je simulakrum, prezentuje neurčitosť a neuchopiteľnosť sveta, predvádza neobvyklé kombinácie. Obrazotvornosť ustupuje do pozadia, posilňuje sa úloha rozumových ideí v umení. Estetika sa má viac venovať procesom príjmu umenia ako ich tvorbe. Hlavné diela s estetickými myšlienkami – Discours, figure (1971, Diskurz, postava), L´Assassinat de l´expériance par la peinture ( s Jacquesom Monorym, 1984, Zabitie skúsenosti maľbou), Que peindre? Adami, Arakawa, Buren (1987, Čo maľovať? Adami, Arakawa, Buren), Leçons sur l´analytique du sublime (1991, Prednášky o analytike vznešeného).
lyrický Výrazová aj hodnotová kategória. Vyjadrujúci city a nálady, skutočnosť výrazne pretavenú cez emocionalitu. Väčšinou to znamená vyjadrovanie v obrazoch, nie v epickej šírke.
lyrický subjekt Termín literárnej teórie, ktorý sa rozšíril do estetiky. Označuje subjekt, z hľadiska ktorého je báseň napísaná. Vystupuje v prvej osobe singuláru. Výpoveď lyrického subjektu sa môže zásadným spôsobom líšiť od osobnostných skúseností a predstáv umelca, hoci z nich vychádza. V estetike sa využíva na odlíšenie umelcových každodenných predstáv o svete od toho, čo je vyjadrené a spredmetnené v umeleckom diele.
lyrika Literárny umelecký druh. Hlavným umeleckým materiálom je jazyk vo forme viazanej reči – v minulosti hlavne viazaný verš, dnes už aj voľný verš. Pracuje aj s voľným monologickým (spravidla) i dialogickým rozprávaním. V takom prípade sa od epiky a drámy odlišuje hlavne väčšou obraznosťou, podstatne väčším využívaním metafory a podstatne väčšou subjektívnosťou. Spravidla nepracuje s dejom a následnosťou udalostí. Ak sa dej objavuje, nerozvíja sa do takej šírky ako v epike. O situácii sa spravidla nerozpráva, ani sa nepredvádza, ale sa vyjadrujú pocity, ktoré situácia vyvoláva.