harmónia

Tradičná kategória estetiky s rôznym významom:

Usporiadanie predmetu, veci, udalosti alebo človeka, v ktorom sú navzájom formálne i obsahovo vyvážené buď jednotlivé časti navzájom, alebo aj časti voči celku. Časti celku môžu byť nesúrodé, až protikladné alebo kontrastné, avšak ich kontrasty sú v harmónii vyvážené. Je to jednota v mnohosti a v protikladnosti. Harmónia sa môže prejavovať kdekoľvek, nielen v ľudských dielach. Človek ju však môže vytvárať cieľavedome.

Harmónia formy, súzvuk jednotlivých časti kompozície, správne a vyvážené zostavenie častí podľa presných proporcií.

Niekedy sa harmónia označuje za hlavný znak krásy a jaj charakteristiky sa považujú za charakteristiky krásneho predmetu.

Niekedy sa harmónia považuje za matematicky vyjadriteľnú a dokonalú proporciu.

V hudobnom umení 1. súhrn princípov súzvuku akordov, 2. teória o súzvuku akordov.

–> harmónia (terminológia), –> disharmónia

harmónia (terminológia)

  • concinnitas – termín L. B. Albertiho a renesančnej estetiky, označoval súlad, krásne usporiadanie,
  • consonantia – termín estetiky Tomáša Akvinského a stredovekej estetiky, označoval súlad častí predmetu, ktorý bol výsledkom dokonalej proporcie, úplnosti a dokonalosti,
  • harmonía – termín estetiky Pytagorovcov, označoval zmiešanie rôznym spôsobom naladených častí vesmíru, hudbu vermírnych sfér vybudovanú na číselných proporciách, súvisí s harmós (= spojiť),
  • harmónia, harmony, harmonie, die Harmonie, garmónija, armonie – moderné termíny v mnohých európskych jazykoch, pochádza v priamej línii z gréckeho harmonía (= súlad, dohoda, spôsob spojenia),
  • harmótton – termín estetiky Socrata, označoval proporcionálne spojenie častí, ktoré je pre človeka užitočné,
  • proportionalitá – termín renesančnej estetiky, označoval harmóniu ako správne zosúladenie častí predmetu podľa určitých proporcií,
  • die Vergleichlichkeit – termín estetiky A. Dürera, označoval vzájomné vyrovnávanie jednej veci s druhou.