Hoci sa estetické myslenie rozvíja od staroveku (v Grécku, Číne a Indii približne od 5. st. pr.n.l.), estetika bola ako samostatná vedná disciplína definovaná až v 18. storočí.
Profesia vedca-estetika sa začína rozširovať až od 19. storočia. Dovtedy bolo výnimočné, aby sa jeden odborník venoval len estetike. Do jej definovania v roku 1750 ani nebolo jednoznačne určené, akú vedu daný teoretik rozvíja.
Vždy sa estetike venovali odborníci z rôznych odborov – filozofi, umelci, matematici, teológovia, umeleckí kritici a pod. V mnohých krajinách neexistovala písomná tradícia estetického myslenia, myšlienky o estetických hodnotách sa odovzdávali ústne alebo cez zámerné estetické aktivity.
Estetická problematika má hodnotovú povahu, preto bola veľmi úzko spätá s ideologickými a mocenskými pozíciami danej doby, regiónu, mysliteľa. Preto sa ťažko odlišuje ideologizácia estetických hodnôt od ich teoretického spracovania.
Africká estetika
Estetickú hodnotu chápe ako jednotu slova, dobra a krásy (nommo), ktoré vidí ako hlavné tvorivé sily sveta. Písomná tradícia estetiky sa v Afrike rozvíja až od 20. st.
Snaží sa syntetizovať poznatky tradičnej africkej estetiky s modernou euro-americkou estetikou, ako aj s politickými snahami o národné oslobodenie (Činveizu, Onvučekva Džemie, Ihečukvu Madubuike, Obiadžunva Vali, Ngugi va Thiong´o, Félix Eboussi Boulaga, Molara Ogundipe-Leslie).
Ázijská estetika
Rozvinula sa v troch samostatných okruhoch – v čínskej, japonskej a indickej estetike.
Čínska estetika
V tradičnej čínskej estetike malo estetické myslenie vždy privilegované postavenie, aj keď sa zriedka rozvíjalo systematicky.
Prvé písané estetické úvahy sa objavovali v raných konfuciánskych textoch a prvé estetické kategórie sa ustálili v 5. storočí pr.n.l. Rozvíjali sa predstavy o kánonoch platných pre literatúru (He Sie), teória umeleckej tvorby (Li Meng-jang), predstava o umeleckom géniovi (Dongpo Juši), ktorého niekedy prirovnávali k prírodnej tvorivej energii (čchi).
Najväčší a komplexný systém tradičnej čínskej estetiky vytvoril Liou Sie v 6. storočí.
V stredoveku bola vypracovaná metóda interpretácie umeleckého diela (Ču Si).
V 17. storočí sa rozvinuli široké diskusie o tvorivom procese v umení, o interpretácii diela a o čitateľovej reakcii na dielo.
Moderná čínska estetika si viac všíma širšie spoločenské a politické súvislosti, uvažuje o funkciách umenia v spoločnosti a postupne integruje poznatky z euro-amerického estetického myslenia (myslitelia Hnutia 4. mája), aj keď sa k nim opakovane stavia kriticky.
V 20. storočí sa stávajú atraktívnymi poznatky marxistickej estetiky (Lu Sün). Po druhej svetovej vojne prevláda marxistická interpretácia estetických problémov v jej zvulgarizovanej podobe.
Od 80. rokov začína čínska estetika opätovne zdôrazňovať úlohu individuálneho umelca (Li Ze-chou).
Japonská estetika
Tradičná japonská estetika sa rozvíjala od 8. storočia hlavne v podobe komentárov k básnickým antológiám.
Estetické hodnoty sa chápali v úzkej súvislosti s hodnotami prírody (Ki no Curajuki). Japonská estetika neoddeľovala umelecké estetično od mimoumeleckého a od prírodného estetična, napr. v teórii čajového obradu (Take no Jōō, Sen no Rikjú).
Pre umeleckú tvorbu požadovali spolucítenie s prírodnými zákonitosťami (Bašó), avšak táto estetika bola priamo napojená aj na umeleckú tvorbu (Zeami Motokijo). Japonská estetika si zvlášť všímala hodnoty pominuteľnosti v estetične (Motoori Norinaga).
Moderná japonská estetika sa snaží syntetizovať myslenie tradičnej japonskej estetiky so súčasnými euro-americkými trendmi (Saeki Šoiči, Ai Maeda), a často uvažuje o medzikultúrnej komunikácii Ázie s inými kultúrnymi okruhmi (Ken-iči Sasaki).
Indická estetika
V rámci ázijskej tradície sa estetika rozvinula do systematickej podoby najmä v Indii.
Indická tradičná estetika si udržiavala svoje témy a spôsob myslenia od svojho vzniku v 5. storočí pr.n.l. (Bharata) až do novoveku.
Staroveká a stredoveká teória rozvíjala najmä úvahy o vzťahu umeleckého diela a estetického zážitku (Anandavardhana).
Už v stredoveku sa však rozvíjala celá šírka estetických tém – estetické vnímanie, umelecká tvorba, umelecký génius a štruktúra umeleckého diela. Najväčší estetický systém vytvoril v 11. storočí Abhinavagupta.
Indická estetika chápala umeleckú tvorbu a estetické hodnoty v prepojení na transcendentné hodnoty a na postupy jogy. Špeciálne sa venovala rôznym podobám estetického zážitku (Bhodža), a umeleckej inšpirácii (Panditaradža Džagannatha).
Moderná indická estetika sa vo veľkej miere pridržiava klasických tém, alebo sa snaží konfrontovať indickú a európsku estetiku (Ananda Kentiš Coomaraswamy).
Islamská estetika
Vo veľkých ázijských a afrických regiónoch a v južnej Európe sa rozvíjala islamská estetika. Dodnes sa však nerozvinula do samostatnej písomnej tradície.
Je možné nájsť jednotlivé estetické tézy v dielach veľkých arabských filozofov, hlavne v stredoveku, prípadne kapitoly v ich filozofických a prírodovedných spisoch, v ktorých sa venovali kráse a umeniu.
Uvažujú hlavne o ontologických súvislostiach krásy (al-Fārābi), o estetickom vnímaní (Ibn Sina) či o štruktúre umeleckého diela. O estetických vzťahoch uvažujú v úzkej väzbe na teologické a logické otázky (Ibn Rušd).
Európska estetika
Antická estetika
Písomná tradícia európskej estetiky sa rozvinula v 5. storočí pr.n.l. v antickom Grécku. Vyčlenili sa hlavné smery uvažovania a pojmy estetiky.
Antická estetika nepoznala súčasný pojem umenia, ale uvažovala o techné. Krásu považovali za univerzálnu vlastnosť vecí (pytagorovci), čo však neskôr relativizovali (sofisti a Sokrates). V antickej estetika vznikla tradícia chápania krásy v podobe idei krásna (Platón).
Umenie sa podľa Grékov má pridržiavať napodobovania prírody alebo sveta ideí (mimézis).
V estetickom vnímaní získava človek zážitok (katarzia – Aristoteles), takže umenie pôsobí očisťujúco (étosová teória – Damón). Gréci priniesli aj hlavné estetické kategórie, ako eurytmia, symetria, harmónia, ilúzia, pôvab. Tieto témy rozvíjali hlavne teoretici jednotlivých umení (Quintus Horatius Flaccus, Marcus Vitruvius Pollio).
Na záver antiky vznikla téma emanácie krásy (Plotinos). V antickom estetickom ideáli zostáva predstava o kráse v jednote s dobrom (kalokagathia).
Stredoveká estetika
Estetika raného stredoveku rozvinula teóriu krásy ako spôsobu, formy a poriadku (Aurélius Augustín).
Krása získala transcendentný obsah, raný stredovek uvažoval o vyžarovaní krásy z vesmíru (Pseudo-Dionýzios Areopagita), alebo stotožňoval krásu so svetom (pankalia – Basileios) a neustále sa vracal antický motív krásy ako súladu proporcií.
Pripúšťali existenciu zmyslovej krásy, lebo ju chápali ako prejav boha (Johannes Scotus Eriugena). Dotvárala sa teória viacerých vrstiev významu v umeleckom diele (Órigenés z Alexandrie). Karolínska estetika vo Franskej ríši zdôraznila didaktickú funkciu umenia.
Byzantská estetika sa orientovala mysticky. V ikonoklastickom spore rozvinula teóriu vzťahu obrazu a transcendentnej reality (Ján Damascénsky, Teodor Studita). Špeciálne sa venovala termínu obraz (ikona).
Estetika vrcholného stredoveku rozvinula všetky témy dovtedajšieho estetického myslenia. Prehlbovala sa teória jednotlivých umení (poézie, hudby, architektúry).
Krásu vysvetľovali pomocou svetla (claritas) a farby, svetelná metafyzika prevládala v estetike do konca stredoveku (Robert Grosseteste). Umenie má symbolickú povahu, pretože celý vesmír je symbolický (Hugo zo sv. Viktora).
Vrcholný stredovek prehĺbil teóriu estetického zážitku (Bonaventura) a rozvíjala sa aj teória umeleckej invencie (Tomáš Akvinský).
Napriek symbolickej povahe umenia, stredoveký termín ars bol ešte blízky antickému techné a umenie označovalo skôr remeslá a zručnosť.
Renesančná estetika
Renesančná estetika sa rozvíjala najmä v myslení umelcov (Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti, Albrecht Dürer) alebo teoretikov umenia (Leon Battista Alberti). Vracali sa k úvahám antickej estetiky. Uvažovali hlavne o štruktúre umeleckého diela (Dante Alighieri) a o priebehu umeleckej tvorby (disegno). Umenie považovali za vysoko tvorivú činnosť.
Zvláštnou témou renesančnej estetiky boli vzťahy medzi umeleckými druhmi, ich prednosti a nedostatky. Renesančná teória krásy rozvíjala stredoveký motív proporcie a jasu (Marcilio Ficino), aj stredoveký motív alegórie.
V renesančnej estetike sa odčleňujú tzv. krásne umenia od remeselných (Francesco da Hollanda).
Klasicistická estetika
Klasicistická estetika sa sústredila na hľadanie ideálnych foriem umeleckého diela. Estetické myslenie predpokladalo, že je možné krásu podriadiť normám a pravidlám. Vznikali rôzne poetiky a kánony (Nicolas Boileau, William Hogarth, Nicolas Poussin), ktoré sa stávali záväznými pre vznikajúce umelecké akadémie. Estetika v klasicizme vplývala na zrod akademizmu.
Osvietenecká estetika
Osvietenecká estetika sa viac orientuje na procesy prebiehajúce v psychike človeka pri dotyku s estetičnom. Vzniká tzv. anglická vkusová škola (Anthony Ashley Cooper Shaftesbury, Francis Hutcheson), ktorá vyčlenila vkus ako samostatnú schopnosť človeka. Vkus sa stal predmetom podrobných analýz (David Hume).
Estetika uvažovala o zmysle umenia (Jean Baptiste Dubos), o procesoch umeleckej tvorby (herecký paradox – Denis Diderot) a o vzťahoch umení (Gotthold Ephraim Lessing). Rozvíjali sa aj kultúrno-historické analýzy estetických vzťahov (Giambattista Vico).
Ku koncu tohto obdobia bola estetika pomenovaná a vyčlenená ako samostatná veda o zmyslovom poznaní (Alexander Gottlieb Baumgarten).
Nemecká klasická estetika
Nemecká klasická estetika (Immanuel Kant, Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Schiller, Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Wilhelm Schelling, Georg Wilhelm Friedrich Hegel) sa venovala celej šírke problematiky estetických vzťahov a estetična. Uvažovala o zmysle umenia v živote človeka a vo výchove, o kráse, o umeleckom géniovi, o vznešene, o vývoji umenia, o estetickom vnímaní, o vkuse a pod.
Estetika sa prvýkrát rozpracovala ako vedná disciplína systematicky v celej šírke tém. Nemecká klasická estetika oddelila umeleckú krásu a umenie od prírodnej krásy, argumentovala v prospech symbolickej povahy umenia, vymedzovala krásnu miesto vo svete hodnôt, analyzovala originalitu a procesy umeleckej tvorby a rozvíjala aj zásadné metodologické otázky estetiky.
Estetika 19. storočia
Európska estetika získala v 19. storočí euro-americký rozmer. Analyzovala vzťah umenia a krásy k prírode, umeleckého génia a zmysel umenia pre človeka (John Ruskin, Hippolyte Taine). Vznikol termín l´art pour l´art (Victor Cousin), ale aj úvahy o morálnom význame umenia (Lev Nikolajevič Tolstoj).
V druhej polovici 19. storočia sa estetika zaoberala inštinktmi, intuíciou a podstatou umenia z hľadiska umeleckého génia (Arthur Schopenhauer, Friedrich Nietzsche, Henri Bergson).
V 2. pol. 19. storočia sa rozvinula teória vcítenia ako hlavného psychického procesu v estetickom vzťahu (Herman Lotze, Theodor Lipps, Johann Volkelt), teória hry (Karl Groos), naturalistická tendencia v estetike (Herbert Spencer), vznikla marxistická estetika (Karl Marx, Georgij Valentinovič Plechanov). S pomocou psychologických metód sa začala rozvíjať experimentálna estetika (Gustav Theodor Fechner). V tomto období, ktoré sa končí až 1. svetovou vojnou, sa popri estetike vyčlenila aj všeobecná teória umenia (Max Dessoir).
Moderná estetika
Estetika sa v 20. storočí rozvíjala v množstve škôl a smerov.
Formalistická a štrukturalistická estetika analyzovala hlavne štruktúru umeleckého diela a umeleckej kultúry (Viktor Borisovič Šklovskij, Roman Jakobson, Jan Mukařovský, Jurij Michajlovič Lotman).
Estetika výrazu sa orientovala na psychické procesy a ich vzťah k umeleckému dielu (Benedetto Croce).
Existencialistická estetika uvažovala o heteronómii a autonómii umenia (Martin Heidegger, Jean Paul Sartre, Karl Jaspers).
Fenomenologická estetika sa zaoberála povahou umeleckého diela a jeho vzťahom k estetickému subjektu (Nicolai Hartmann, Mikel Dufrenne, Roman Ingarden, Maurice Merleau-Ponty).
Vplyvná lingvisticky orientovaná línia uvažovala o estetične s pomocou metód skúmania jazyka (Ivor Armstrong Richards, Ludwig Wittgenstein). S ňou úzko súvisí semiotická estetika analyzujúca umelecké dielo ako znakový systém (Ernst Cassirer, Clive Bell, Susan Langerová, Michail Michailovič Bachtin, Julia Kristeva, Umberto Eco, Roland Barthes).
Axiologická estetika hľadala súvislosti estetična a umeleckého diela s hodnotami (Wilhelm Dilthey, George Santayana).
Marxistická estetika skúmala sociálne a politické súvislosti estetična (György Lukács, Henri Lefébvre, Antonio Gramsci, Ernst Fischer, Todor Pavlov, Roger Garaudy).
Psychoanalytická estetika hľadála súvislosti umeleckých fenoménov s procesmi nevedomia a s detskou sexualitou (Sigmund Freud, Carl Gustav Jung, Christopher Caudwell). Na ňu nadviazal prúd zaoberajúci sa procesmi imaginácie v estetických vzťahoch (Gaston Bachelard, Robin George Collingwood).
Frankfurtská škola sa venovala problematike masovej kultúry a pravdy v umeleckom diele (Herbert Marcuse).
Hermeneutická estetika sa snažíla o významovú a kultúrno-historickú interpretáciu umenia (Hans Georg Gadamer, Erwin Panofsky, Ernst Hans Gombrich).
Informačná estetika aplikovala metódy teórie informácie a kybernetiky (Georg David Birkhoff, Max Bense, Abram Moles).
Široký prúd empirickej estetiky analyzoval estetické fenomény s pomocou empirických, exaktných, experimentálnych a matematických metód (Robert Francés, Gerald C. Cupchik, Holger Höge, Colin Martindale, Vladimir M. Petrov, Pavel Machotka, Antonín Sychra).
Recepčná estetika sa zamerala na skúmanie procesov v estetickom subjekte (Hans Robert Jauß, Wolfgang Iser).
Veľká skupina estetikov sa zaoberala problematikou médií (Walter Benjamin, Marshall McLuhan, Umberto Eco, Vilém Flusser, Wolfgang Welsch).
V estetike 20. storočí tvorilo aj veľa originálnych mysliteľov, ktorých ťažko možno zaradiť do niektorej z uvedených skupín (Wilhelm Worringer, Étienne Souriau, Maria Gołaszewska, Rudolf Arnheim, Jürgen Habermas, Monroe C. Beardsley, José Ortega y Gasset, Arthur Danto, Suzi Gabliková a ďalší).
V 20. storočí sa začali systematicky spracovávať dejiny estetického myslenia v Európe, na iných svetadieloch, v rôznych obdobiach, krajinách i celosvetovo (Bernard Bosanquet, Władyslaw Tatarkiewicz, G. Morpurgo-Tagliabue, Jaroslav Volek, Viktor Vasiljevič Byčkov, Catherine Everett Gilbertová – Helmuth Kuhn, Michal Fjodorovič Ovsjannikov, Thomas Munro, Tomonobu Imamiči, Eva Botťánková a ďalší).
Postmoderná estetika
Od 80. rokov 20. storočia sa rozvíja postmoderná estetika. Priniesla do estetiky metódu dekonštrukcie (Jacques Derrida), termín simulakrum (Giles Deleuze, Jean Baudrillard) a analýzu vznešenosti (Jean-François Lyotard). Skúma estetično z hľadiska rýchlosti a priestoru (Paul Virilio), z hľadiska medzikultúrnych vzťahov (Wolfgang Welsch), analyzuje premeny estetického vnímania (Vlastimil Zuska), sociálno-politické, mocenské a kultúrno-historické súvislosti estetična (Michel Foucault).
–> estetika na Slovensku