znak Termín semiotiky.
Označuje taký predmet (zmyslovo vnímateľný jav), ktorý odkazuje aj na niečo iné mimo seba samého.
Hmatateľný predmet je len nositeľom znaku a samotný znak sa vytvára na jeho základe v ľudskom vedomí.
Kompletným znakom preto nie je to iba samotný predmet, ale vzťah nositeľa znaku, –> denotátu (javu, na ktorý nositeľ znaku odkazuje) a ľudskej mysle.
Znak je vzťahom, ktorý cez ľudské vedomie sprostredkúva súvislosť dvoch predmetov. Preto môžu rôzni ľudia chápať ten istý znak rôznymi spôsobmi, prípadne u jednotlivca sa môže meniť chápanie jedného znaku. Znaky sa využívajú pri komunikácii, pri odovzdávaní informácií.
Kultúra je založená na znakových systémoch, znaky sú zakotvené v kultúrnej tradícii a z nich sa kultúrna tradícia vytvára. Znak je preto kultúrnou konvenciou.
Znakovými systémami sú vyjadrovacie prostriedky umenia. Je úzko spätý s významom. Umelecké dielo je sústavou znakov. –> význam, –> ikon, –> index, –> symbol, –> štruktúra umeleckého diela. Špecifickým znakom je –> simulakrum.
zobrazenie Predvedenie myšlienky, predstavy, zážitku v zmyslovo vnímateľnej podobe. Umenie pracuje so zobrazením vnútorného sveta umelca alebo so zobrazením skutočnosti, avšak nezobrazuje ich priamočiaro, ani jednoznačne a odosobnene, vždy len so silným emocionálnym podtextom. Funguje prostredníctvom znakov, využíva –> vyjadrovacie prostriedky, s pomocou ktorých vzniká –> umelecký obraz. Nie je totožná s podobnosťou, úzko súvisí s pojmom à mimézis. –> znak
zobrazovacia funkcia Funkcia umenia. Umelecké dielo ponúka recipientovi zobrazenie určitého výseku zo skutočnosti. Podporuje tak poznávanie skutočnosti a nastavuje recipientovi zrkadlo. –> poznávacia funkcia, –> funkcia zrkadla, –> funkcie umenia
zrozumiteľnosť Vzťah umeleckého diela a recipienta v estetickom vnímaní, v ktorom divák bez problémov pochopí význam diela. Zrozumiteľnosť vyrastá hlavne z jednoduchého usporiadania diela, priame a jednoznačné zobrazenie alebo napodobenie skutočnosti. O zrozumiteľnosť sa spravidla snaží masová kultúra. Zrozumiteľnosť umeleckého diela vyžadujú autoritatívne politické režimy.
Zuidervaart, Lambert (1950) Americko-holandský estetik a filozof. Venuje sa sociálnym funkciám umenia, pravde v umení a špeciálne estetike Th. W. Adorna. Umenie podľa neho s pomocou imaginácie odkrýva pravdu o svete a transformuje tak spoločnosť, takže nie je na okraji spoločnosti na posvätnom piedestáli. Estetické diela – Dancing in the dark: Youth, popular culture, and the electronic media (s kolektívom, 1990, Tanec v tme: Mládež, populárna kultúra a elektronické médiá), Adorno´s aesthetic theory: The redemption of illusion (1991, Adornova estetická teória: Vykúpenie ilúzie), Artistic Truth: Aesthetics, Discourse, and Imaginative Disclosure (2004, Umelecká pravda: Estetika, diskurz a imaginatívne odkrývanie), Art in Public: Politics, Economics, and a Democratic Culture (2011, Umenie na verejnosti: Politika, ekonomika a demokratická kultúra), Art, education and cultural renewal: Essays in reformational philosophy (2017, Umenie, výchova a kultúrna obnova: Eseje o protestantskej filozofii).
Zuska, Vlastimil (1951) Český estetik. Rozpracoval teóriu povrchnosti a automatickosti v estetickom vnímaní v postmodernom svete a vo svete masmédií. Hlavné diela – Čas v možných světech obrazu. Příspěvek k ontologii výtvarného uměleckého díla. (1994, Čas v možných svetoch obrazu. Príspevok k ontológii výtvarného umeleckého diela), K estetike XX. století. Mimesis – fikce – distance (1996, K estetike 20. storočia. Mimézis – fikcia – dištancia), Estetika. Úvod do současnosti tradiční disciplíny (2001, Estetika. Úvod do súčasnosti tradičnej disciplíny), Znaky, obrazy a stíny slov: úvod do (jedné) filozofie a sémiologie obrazů (s P. Michalovičom, 2009, Znaky, obrazy a tiene slov: úvod do (jednej) filozofie a sémiologie obrazov), Rozprava o westerne (s P. Michalovičom, 2014).
zvláštne Termín estetiky G. Lukácsa. Podľa neho je centrálnym pojmom estetiky, ktorý označuje svojbytnosť umeleckého odrazu skutočnosti – pohyb od zvláštneho k všeobecnému a späť, ako aj od zvláštneho k jednotlivému a späť. Umenie tak prekonáva obmedzenia všeobecného aj jednotlivého, ale pritom ich v sebe obsahuje.
zvrhlé umenie (degenerated art, entartete Kunst) Termín nacistickej kultúrnej politiky, ktorá využila termín M. Nordaua. Nacisti tak označovali umenie avantgárd, ktoré považovali za úpadok v umeleckom vývoji.
zvuková kulisa Hudba, ktorá neustále znie z rozhlasových prijímačov a poslucháči ju vnímajú ako zvukové podfarbenie prostredia a každodenného života. Stáva sa súčasťou životného prostredia.
zvyk Termín estetiky V. Flussera a podľa neho základná estetická kategória. Označuje krajný pól estetického vnímania, v ktorom estetické vnímanie zaniká. Zvyk reprezentuje obvyklé, bežné, teda to, čo už nevnímame. Zvyk je anestéziou. Na druhom póle je nové, šokujúce, neobvyklé, teda to, čo určite esteticky pôsobí.